Krik a sklamanie rodiča po prehre
Deti sú zraniteľné stvorenia, veľmi premýšľajú nad všetkým a na veľa vecí sa samé seba pýtajú (čo keď ma maminka nebude mať rada, čo keď prehrám, bude ocino sklamaný?). V dospelosti niektoré z detských záležitosti už vôbec neriešime, ale deti vnímajú svet inak ako my dospelí.
Na to, aby boli splnené všetky detské potreby a dieťa sa vyvíjalo prospešne musí mať pocit lásky, bezpečia, istoty, stability, prijatia, silnej väzby k druhým alebo pocit starostlivosti. Pokiaľ rodič zanedbáva niektorú z detských potrieb, môže si jeho dieťa vybudovať maladaptivné schémy, ktoré sa s ním vezú celý život. Pokiaľ nemalo dieťa pocit bezpečia (rodičia naňho často kričali, vyhrážali sa, neustále ho podceňovali…), vytvorí si schému opustenia/nestability. Celý život môže žiť v strachu, že ho niekto opustí (rodičia, partner, kamaráti, deti, keď vyrastú). Pokiaľ si dieťa vybuduje danú maladaptívnu schému, nedokáže ju len tak ovládať ani v dospelosti. V danej negatívnej situácii, pod hrozbou opustenia, sa opäť cíti ako malé zraniteľné dieťa a nedokáže to samo ovládať. Následne to môže zmeniť, len pomocou terapeuta a terapie.
Pokiaľ sa stane, že po prehre necháte na sebe poznať, že ste s výkonom svojho dieťaťa sklamaní, nakričíte naňho, zakážete mu jeho obľúbené aktivity, vaše dieťa to vníma veľmi negatívne. Následne trpí jeho sebavedomie, nedôveruje si ani svojim schopnostiam a nakoniec nedokáže vydať zo seba potrebné maximum na zápase. Nadobudne pocit menejcennosti a v budúcnosti si môže vybudovať maladaptívne schémy ako vadnosť(chybnosť)/hanba, negativizmus/obavy z chýb alebo perfekcionizmus/hyperkritika. Dieťa je samo o sebe zdrvené z prehry a s vašimi komentármi, prejavmi emócií alebo krikom to ešte zhoršujete.
VŽITE SA PRÍBEHOM DO SVOJHO DIEŤAŤA
Dnes ráno idem hrať zápas, veľmi sa bojím, že prehrám. Nechcem zase ocina sklamať, naposledy bol z môjho zápasu veľmi smutný a tri dni sa so mnou nerozprával. Nechal som na zápase všetko, tréningy som si odtrénoval naplno, súper bol proste lepší. Ocino na mňa nakričal, že som nemožný a že neviem nikdy vyhrať. Bol som z toho úplne sklamaný a na dne. Keď sme prišli domov, zavrel som sa do izby a začal som plakať potajomky. Keby ma otec videl plakať, tak mi zase vynadá, že som baba a že chlapci neplačú. Nerozumiem, prečo nemôžem ukazovať svoje pocity, čo je na tom také zlé? Teraz stojím zase pred zápasom celý neistý a neskutočne sa obávam, že prehrám. Naozaj nechcem prehrať, nechcem ho zase sklamať, som na nič, určite to zase celé pokazím. Nohy sa mi trasú, ruky sa mi potia, je mi na odpadnutie, neviem, čo s tým mám robiť. Otec ma nepovzbudí, nepovie mi, že mi dôveruje, je to ešte horšie. Už ma vyhlásili na zápas a ja som ako prikovaný, neviem sa ani pohnúť od nervov a nie ešte hrať a nedajbože vyhrať.
Toto je veľmi častý príklad toho, ako sa deti väčšinou pred zápasom cítia. Nechcú sklamať svojich rodičov, nechcú prehrať. Tým, že im dáte pocítiť nedôveru, samé si nebudú veriť. Budú pociťovať nadmernú nervozitu, ktorá nie je pre šport prospešná. Ich sebavedomie bude nesmierne trpieť. Následne ich celkový výkon pôjde rapídne dole. Preto je veľmi dôležité aby ste svoje dieťa vždy povzbudili, pochválili, motivovali a ubezpečili ho, že ho budete milovať nadovšetko, či vyhrá, či prehrá. Takisto nenechajte výhry a prehry určovať váš vzťah s dieťaťom. Nemiešajte šport do svojho súkromného vzťahu. S dieťaťom zápas prediskutujte (formou dialógu, nie monológu) a tým to končí, nepripomínajte mu zdrvujúce prehry. Z každého zápasu vyzdvihnite aj silné aj slabé stránky. Avšak nikdy nedajte na sebe poznať sklamanie, nekričte na svoje dieťa po prehre, neukazujte nadmerné emócie počas zápasu, nedostávajte sa do konfliktu s druhými rodičmi, trénermi alebo rozhodcami. Nenechajte sa viesť len výsledkami, radosť z hry a zo športu je to najdôležitejšie. Dbajte na to aby sa vaše dieťa správne vyvíjalo a malo všetky emočné potreby naplnené.
